Tabuľka 6-12 ročných detí pravidelne navštevujúcich školu v školskom roku 1868/69
Po latinsky Po slovensky
-
Kosznovszky Petrus Peter Kosnovský
-
Spieglhalter Antonius Anton Spiegelhalter
-
Hornyak Feliksz Felix Horňák
-
Kosznovszky Martinus Martin Kosnovský
-
Pavlenyak Georgius Juraj Pavleňák
-
Csierny Rudolphus Rudolf Čierny
-
Szeifert Ludovicus Ľudovít Seifert
-
Galda Michael Michal Galda
-
Hofferek Josephus Jozef Hoferek
-
Halusitz Petrus Peter Halušic
-
Kadlecz Ambrosius Ambróz Kadlec
-
Kadlecz Josefus Jozef Kadlec
-
Martinyak Thomas Tomáš Martinák
-
Simonkovics Stephanus Štefan Šimonkovič
-
Klausz Gebhardus Gebhard Klaus
-
Glück Petrus Peter Glück
-
Urbanits Joannes Ján Urbanič
-
Papucsek Martinus Martin Papuček
-
Kohut Stephanus Štefan Kohút
-
Hofferek Paulus Pavol Hoferek
-
Fritz Josephus Jozef Fric
-
Kozák Josephus Jozef Kozák
-
Cserveny Ignatius Carolus Ignác Karol Červeň
-
Weinczierl Eugenius Eugen Weinzierl
-
Guba Toames Tomáš Guba
-
Szeifert Bonifacius Bonifác Seifert
-
Hrankó Josephus Jozef Hranko
-
Papucsek Stephanus Štefan Papuček
-
Speglhalter Michael Michal Spiegelhalter
-
Glück Joannes Ján Glück
-
Kosznovszky Josephus Jozef Kosnovský
-
Glück Michael Michal Glück
-
Glück Stephanus Štefan Glück
-
Hornyak Michael Michal Horňák
-
Hurta Martinus Martin Hurta
-
Spieglhalter Georgius Juraj Spiegelhalter
-
Kosznovszky Maria Mária Kosnovská
-
Soth Helena Helena Šótová
-
Hurta Carolina Karolína Hurtová
-
Soth Maria Mária Šótová
-
Papucsek Carolina Karolína Papučeková
-
Glück Veronica Veronika Glücková
-
Rusznyak Maria Mária Rusnáková
-
Klausz Veronica Veronika Klausová
-
Balog Veronica Veronika Balogová
-
Galda Maria Mária Galdová
-
Papucsek Carolina Karolína Papučeková
-
Papucsek Christina Kristína Papučeková
-
Pilat Carolina Karolína Pilátová
-
Cigler Anna Anna Ciglerová
-
Glück Elisabetha Alžbeta Glücková
-
Kosznovszky Maria Mária Kosnovská
-
Kadlec Rosalia Rozália Kadlecová
-
Sóth Hellena Helena Šótová
-
Vlasak Theresia Tereza Vlasáková
-
Klein Elisabetha Alžbeta Kleinová
-
Balogh Adelhaid Adela Balogová
-
Kosznovszky Eva Eva Kosnovská
-
Weinczierl Paulina Pavlína Weinzierlová
-
Tomcsek Catharina Katarína Tomčeková
-
Weinczierl Maria Mária Weinzierlová
-
Fritz Veronica Veronika Fritzová
-
Glück Aloisia Alojzia Glücková
-
Balogh Elisabetha Alžbeta Balogová
-
Bucsanszky Paulina Pavlína Bučanská
-
Glück Rosalia Rozália Glücková
-
Szendy Vilhelmina Vilhelmína Sendyová
-
Klein Sophia Sofia Kleinová
-
Likó Rosalia Rozália Liková
-
Heinrich Amalia Amália Heinrichová
-
Chiló Catharina Katarína Chylová
-
Glück Elisabeth Alžbeta Glücková
-
Roob Maria Mária Róbová
-
Hurta Maria Mária Hurtová
-
Zsacsek Veronica Veronika Žáčeková
-
Sóth Veronica Veronika Šótová
-
Huďecsek Catharina Katarína Hudečeková
Bolo ich teda presne toľko, ako tých našich podpilíšskych rozprávok (Drotár podrotuje slnečko, 1999). A mohlo ich byť aj viac, lebo v zápisnici sa píše, že “15 chlapcov a 23 dievčat školu nenavštevovalo”. Je zaujímavé zahľadieť sa v ľavom stĺpci na latinsko-maďarský zápis našich mien a uvidieť príčinu ich - dnes už ustálenej - skomolenej podoby. Aj preto som uviedol v pravom stĺpci ich správny slovenský prepis. Povšimnutia hodný je aj bohatý výber mužských a ženských krstných mien, ktoré tu naša dedina mala v 19. storočí. Možno by sa oplatilo brať si ich za vzor a vyberať si z nich, urobiť z toho peknú tradíciu.
Čo písali o nás iní?
Naša dedina v minulosti bola občas predmetom pozornosti rôznych osôb a výskumov. Takéto osoby boli napr. Jósef Ferenczy Örkényi, Károly Galgóczy, Samuel Borovszky, István Dósa, Dezső Rexa a iní. Robili to obyčajne preto, lebo písali nejaké obšírnejšie dielo, či už menný zoznam osád, monografiu, alebo históriu župy, do ktorej patrila aj naša dedina. Príležitosťami pre štatistické zachytenie údajov o našej dedine boli zo strany cirkvi predovšetkým matriky a kanonické vizitácie, zo strany svetskej to boli sčítania ľudu, písanie lexikónov a podobne. Aj keď tieto pramene podávajú o nás často veľmi skreslený obraz, o čom sa čoskoro aj sami budeme môcť presvedčiť, nebude od veci zoznámiť sa s nimi. Musíme ich však brať s určitou rezervou, starostlivo oddeliť “kúkoľ” (nevedomky alebo zámerne skreslené údaje) od “čistého zrna” (vzácnych pravdivých údajov). Na niektoré krikľavé odchíľky od skutočnosti si aj tu poukážeme.
Prvé dielo, do ktorého sa takýmto kritickým okom pozrieme, je dielo Jósefa Ferenczy Örkényiho: Pest Pilís és Sólt vm. névtára z roku 1844. Dielo je písané, samozrejme, po maďarsky. My si pozrieme slovenský preklad toho článku, ktorý hovorí o našej dedine:
“Szent Kereszt (Pilís Sz. Ker.) leží severne od Verešváru a Pilíšskeho Santova v úpätí “veľkého vrchu Pilíš” na severovýchodnej strane. Od Pešti 4 míle (1 uhorská míla = 8354 m - pozn. autora) na severozápad. Ale akým spôsobom sa stal Sz. Kereszt dedinou; krátka história toho je nasledovná: Na santovskej strane “vrchu Pilíš” bol hrad. Pod týmto hradom stál kláštor mníchov sv. Pavla (pavlínov). Najprv na mieste tohoto kláštora pavlínsky pustovník Eusebius a jeho šesť rovesníkov r. 1250 postavili len malý kostolík či kaplnku a túto kaplnku pomenovali na počesť svätého kríža - Svätým Krížom. Vedľa tejto kaplnky bola trojitá jaskyňa, potom si postavili aj kláštor, neskôr okolo kaplnky boli postavené aj domy a tak sa stala nakoniec kaplnka “Szent Kereszt” - dedinou.
Aj na inej strane vrchu, smerom na severozápad, bol potom postavený tiež kláštor pavlínov a nazvali ho kláštorom Sv. Ducha. Tento kláštor Ladislav IV. (alebo Ladislav Kumánsky) dal postaviť z paláca, ktorý stál v Benediktínskom údolí, tak sa potom na tom istom mieste postavila dedina zvaná Sv. Duch, ktorá leží už za “veľkým vrchom Pilíš”, v Ostrihomskej župe.84 Kedysi teda dedina Sz. Kereszt bola majetkom pavlínskych otcov, dnes patrí Marótskej cirkevnej základine (Fundus Religionis).
Obyvatelia Sz. Keresztu sú spolovice Švábi, spolovice Slováci, spolu ich je 900. Všetci sú rímskokatolíckeho vierovyznania a ako cirkevníci majú kostol vysvätený na počesť nájdenia svätého kríža a nový farský dom postavený r. 1800. Majú 5 5/8 nevoľníckych pozemkov.”
Jósef Ferenczy Örk. 1844
My, ktorí už všeličo vieme o dejinách našej dediny a jej bezprostredného okolia, na prvý pohľad zbadáme, že opis Ferenczyho je vonkoncom prepletený bájkami a nepresnosťami, príbuznými rozprávkam Anonyma, notára Belu III. Hneď prvá veta hovorí o akomsi hrade, ktorý mal byť na santovskej strane Pilíša. Mal to byť údajne hrad Arpáda. My, Pilíšania, ktorí sme neraz krížom-krážom pochodili túto časť Pilíša, nikdy sme žiadne stopy takéhoto hradu nespozorovali. Na vec by sme mohli aj zabudnúť, keby túto rozprávku v minulom storočí, ba ešte aj okolo r. 1900 neboli brali až smrteľne vážne. Je totiž známa kruhová pečiatka našej dediny z roku 1880, ktorá vo vnútornom kruhu zobrazuje tento (v skutočnosti nikdy nejestvujúci!) hrad. Dolu v prostriedku do hradného múra sú zabudované otvorené železné vráta s vytiahnutými spúšťacími mrežami, nad nimi medzi dvomi baštami je trojuholníkovitý štít s dvojramenným krížom. V poli medzi spomenutým 24 milimetrovým menším a 35 milimetrovým väčším kruhom je text: PILISSZENTKERESZT KÖZSÉG PECSÉTJE 1880. Potom o 20 rokov neskôr túto pečiatku s malými odchýľkami vydajú znovu, teraz už s textom: PEST-PILIS-SOLT-KISKUN VÁRMEGYE PILISSZENTKERESZT KÖZSÉG * 1900 *, a vo vrátach už nevidno padacie mreže.
Čo si o tom myslieť? Autor série historických poviedok uverejňovaných pod názvom Régi Pilis vm. történelmi rejtelmei (Historické tajomstvá starej Pilíšskej župy) Alajos Temesváry (Kékesi) má o tom nasledujúcu mienku: “Szegény, jó, öreg Pilisünk. Még mit nem fogna reá a tudomány! Hogy ő várat cipelt volna valaha öreg hátán. Ugyan kinek, ugyan minek kellett volna ez a vár?” (Chudák náš, dobrý, starý Pilíš. Ešte čo by naň veda nezvalila! Že by on kedysi hrad bol niesol na svojom starom chrbte. Ktože a načože by bol tento hrad potreboval?).85 Možno to Temesváry netušil, o to viac by sme my vedeli o tom rozprávať... Čo potom nasleduje, to je zmes skutočných faktov a mylných tvrdení. Je pravda, že trojitá jaskyňa od Santova existuje, aj kaplnku pavlíni postavili..., aj dedina okolo tej kaplnky vznikla. Ibaže tá kaplnka nikdy nestála “vedľa trojitej jaskyne”, ani ten kláštor nebol vedľa nej.
SLOV69
Divná pečiatka
Mlynkov z r. 1880
SLOV70
Pečiatka a pečať našej dediny z r. 1900
(vo vrátach už nevidno padacie mreže)
Navyše kláštor pod Pilíšom začali stavať cisterciti už roku 1184 a pavlíni si založili svoju rehoľu len r. 1250. O tom ani nehovoriac, že ten kláštor stavali cisterciánski mnísi nie vedľa trojitej jaskyne, ale asi o 3 km ďalej. Summa summarum, tento text neštimuje ani časove, ani z hľadiska určenia jednotlivých miest. Dokonca sa mýli aj v takej veci, ako je pomer Slovákov a Nemcov v celkovom počte obyvateľov, ktorú by si bol mohol ľahko overiť na miestnej fare, keby si bol prečítal druhopisy kanonických vizitácií.
Jedna jeho veta je však veľmi vzrušujúca. A síce tá, v ktorej hovorí, že pavlínsky kláštor v katastri niekdajšieho Bítovca, dnešnej Hute, “Ladislav IV. dal postaviť z paláca, ktorý stál v Benediktínskom údolí...” Čiže aj podľa neho tu bolo kedysi Benediktínske údolie a v ňom stál benediktínsky kláštor. Skutočne, na mieste nášho “kláštera” pred rokom 1184 stál benediktínsky kláštor. V akom stave ho tu v tomto roku francúzski mnísi našli, či už bol zrúcaný, alebo len opustený chátral, zatiaľ nevieme. Dobre by bolo vedieť o tom viac. Avšak v tom sa Ferenczy opäť mýli, že by huťský kláštor boli stavali “z paláca, ktorý stál v Benediktínskom údolí”. Na jeho mieste totiž už v roku 1184 začali francúzski cisterciánski mnísi stavať svoj kláštor, aj si ho postavili, kým pavlínsky rád sa založil až o 66 rokov neskôr a ani vtedy nezačal hneď stavaním kláštora. Čiže toto tvrdenie Ferenczyho je nelogické a vonkoncom nemožné.
ERDORESZ. jpg (floppyn)
ERDRESZ2. jpg. (floppyn)
|