R a b č a vlastivedná monografia Peter Huba 1995 Zostavil: Peter Huba; autori textov

Ľ U D O V Ý O D E V

Ľudový odev sa v Rabči nosil do začiatku dvadsiatich rokov nášho storočia. Vyznačoval sa jednoduchosťou. Šitý bol z plátna a súkna, teda z materiálu vyrábaného v domácom prostredí.

Muži nosili čierny tvrdý klobúk so strieškou vyhrnutou dohora. V zime nosili baranice z ovčej kože. Košele nosili bez goliera a výšiviek, so širokými rukávmi a zozbieranými manžetami. Pôvodne sa zväzovali šnúrkou, neskôr sa zapínali gombíkmi. Ďalšou časťou mužského odevu bol pruclík z tenkého súkna, vpredu zdobený dvoma radmi mosadzných alebo bielych lesklých kovových gombíkov. Vo sviatočné dni muži nosili portky tenkého súkna bielej farby. Zdobené boli na nohách a v príporách čiernym pásom, vluckom a krokvičkovým stehom (krokievki). Čiernym pásom bol lemovaný aj zášev. Opasok používali kožený, čierny.

V pracovné dni používali portky z hrubého súkna, ale bez zdobenia. Na nohách nosili krpce čiernej farby, biele ľanové onuce a čierne návleky, novloki v dĺžke 1, 5 m, ktoré sa niekedy nakrúcali aj na portky. Na vrch sa obliekala čierna súkenná halina zdobená na golieri a na rukávoch zeleným harasom. Guňa sa používala ako trojštvrťový kabát. Bola z čierneho súkna s rukávmi, zdobená na krku zeleným, alebo červeným harasom. Nosili ju zaviazanú pod krkom šnúrkou z harasu. V zime muži nosili krátke kožuchy s rukávmi z červeno-hnedej kože, na rukávoch a po obvode obšité čiernym baránkom vopramom, zdobené na rukávoch a spredu koženými vlnkami. Nosili sa aj z bielej kože. Krátke kožúšky bez rukávov sa volali serdáky.

Ženy v letnom období nosili krátke, priliehavé šafolové pruclíky s rojtom, ktoré sa v strede zapínali. Spod neho pod krkom a na ramenách vyčnievala biela košeľa alebo oplecko. V ramenách bolo výrazne nazberané a nad lakťami zviazaní farebnou stuhou. Na pruclíku sa nosila krížom previazaná trojrohá šáfolová skoska, alebo kosička, po obvode so strapcami. Staršie pruclíky bývali s rukávmi, v okrajoch nazberané a doplnené čipkou. Pod pruclíkom sa nosil reklik, t. j. biela košeľa s rukávmi, vpredu i v rukávoch zdobený čipkou.

V chladnejšom období sa nosili jupki, s rukávmi, v strede zapínané, z jemných i hrubších svetlejších i tmavších látok (z plátna, mušalinu, delínu, a pod.). Staršie ženy si obliekali letace. Bol to voľný, krátky futrovaný kabátik s rukávmi zo šestru, axametu a pod. V zimnom období si zámožnejšie ženy obliekali krátke baranie kožuchy s rukávmi i bez rukávov tmavočervenej farby, zdobené niťovými výšivkami, lemované hnedým vopramom (baránkom), zapínané koženým pútkom. Kožuchy bývali aj z bielej nefarbenej kože. Sukne boli šité z domáceho vybieleného plátna. Na toto použitie sa dávalo farbiť v Slanici, alebo v Bobrove u Žida Ingera. Na sukňu si ženy priväzovali zapašnicu – zásteru väčšinou čiernej farby, ktorá zakrývala sukňu spredu.

Neskôr sa na sukne používala látka s modro – kvetovanou potlačou tarčanina. Sukne bývali dlhé až po členky, dievčatá ich nosili kratšie. Za sychravého počasia sa staršie ženy prikrývali bielou plachtou, ktorú si zväzovali na krku. Ďalším teplejším doplnkom boli odievačky. Bývali prevažne čierne so strapcami, z hrubšej vlnenej tkaniny. Vzácnosťou boli pletené štrikovanki.

Ľ U D O V É L I E Č I T E Ľ S T V O

Pri menších ochoreniach si obyvatelia obce pomáhali sami. Vo svojich záhradkách pestovali rôzne bylinky (šalviu, rutu, božie drievko, rozmarín a iné), ktoré si dávali ”na Žeľno” t. j. 15. augusta posvätiť v kostole. V minulosti ženy robili zo zelín venčeky, ktoré v tzv. ” októbne dni” prinášali do kostola, kde ich kňaz prikladal k prevelebnej sviatosti oltárnej. S nimi potom liečili seba i dobytok. Božie drievko dávali kravám, aby sa nevracali z paše. Šalvia, ruta, pivónia slúžili od zľaku, palyňa a ceccelia od žalúdka. Tzv. urok (uruk – vnútorná bolestivá nevoľnosť) liečili vodou třeba uľycyč vody. Vodu naberali v prudkom toku potoka, v pryndže v smere prúdu. Varili ju v kotlíkoch a púšťali do nej žeravé uhlíky. Pri myslení na ženu alebo muža žehnali a modlili: ”Uruk dževjyntoraki, dej Pane Bože, ze by byl vusmoraki. Uruk vusmoraki, dej Pane Boze, ze by byl šedžmoraki” atď. a napokon: ”Uruk jednoraki, dej Pane Boze, ze by nebyl nijaki.” Keď hodené uhlíky plávali na vode, uruk nebyl, keď padli na dno, uruk byl a vtedy sa človeku, alebo zvieraťu pomohlo. Vodou si nemocný umyl tvár a hneď mu bolo údajne lepšie, buľ přestol. Zvieratá potierali touto vodou po hlave, po očiach, po chrbte až po chvost. Ak sa urok nevyskytol, robili sa iné procedúry, na zľak a pod. Pri tejto chorobe sa často hovorilo, že sa dotyčnému stalo z očí. Pri vstupe do cudzej maštale bolo zvykom povedať neurocno a niektorí ľudia ešte trikrát popľuli. Ak niekto prišiel na návštevu a domáci jedli, hovorievalo sa: přezuroku rač Bug zagnač, alebo neurocno rač Bug zagnač.

R O D I N N É O B Y Č A J E
V ľudskom živote sú udalosti – narodenie dieťaťa, svadba, smrť – ktoré znamenajú veľkú zmenu v živote jednotlivca, rodiny, ba sa dotýkajú celého spoločenstva. Podľa archaických predstáv tieto zmeny – prechody z jedného stavu do iného – boli nebezpečným obdobím umožňujúcim vplyv rôznych zlých, nečistých síl, pred ktorými bolo treba človeka, jeho hospodárstvo a celé spoločenstvo chrániť.

Túto ochranu mali zabezpečovať magické úkony. Rodinné obyčaje zároveň dávali ľuďom možnosť vyjadriť svoje zážitky a city z týchto mimoriadnych chvíľ života – či už radosti alebo žiaľu.

Obsah ľudových rodinných obyčajov je aj v Rabči vyjadrený rôznymi formami zvykov a obradov, odrážajúcich tunajšie podmienky a spôsob života, vedomosti, predstavy, názory na spoločenské normy predchádzajúcich pokolení.

V priebehu rokov nastávajú aj v týchto normách správania zmeny a hlavne v poslednom období smerujú k zániku. Aj to je dostatočný dôvod na ich zaznamenanie a zachovanie pre budúcnosť.