R a b č a vlastivedná monografia Peter Huba 1995 Zostavil: Peter Huba; autori textov

FAUNA TEČÚCICH A STOJATÝCH VÔD

Zo stavovcov sú stálymi obyvateľmi tečúcich vôd chotára pestré spoločenstvá rýb (Ichtyofauna). V Polhoranke bola zistená prítomnosť 20 tich druhov rýb. Z nich sa vyskytuje pstruh potočný (Salmo trutta m. fario), lipeň obyčajný (Thymallus thymallus), jalec obyčajný (Leuciscus leuciscus) a jalec hlavatý (Leuciscus cephalus), hlaváč obyčajný (Cottus gobio), hlaváč pásoplutvý (Cottus poecilopus), hrúz obyčajný (Gobio gobio), slíž obyčajný (Noemachelius barbatulus), čerebľa obyčajná (Phoxinus phoxinus). Spoločenstvo rýb v rieke je obohacované pravidelnými migráciami reofilných druhov z Oravskej priehrady. Objavuje sa tu podustva obyčajná (Chondrostoma nasus), nosáľ obyčajný (Vimba vimba) a plotica obyčajná (Rutilus rutilus). Až do týchto miest sa z priehrady dostala šťuka obyčajná (Esox lucius), ostriež obyčajný (Perca fluviatilis) a úhor obyčajný (Anquilla anquilla). V tejto oblasti je vysadený pstruh dúhový (Salmo gairdneri). Rybia osádka Polhoranky nie je významná len z hľadiska športového rybolovu, ale tvorí významnú potravinovú základňu pre viaceré piscivorné (rybožravé) živočíchy. Z nich na prvom mieste spomenieme vydru riečnu (Lutra lutra) ktorej stavy sa vplyvom znečisťovania vodných tokov a úprav odtokových pomerov značne zredukovali. Z toho dôvodu je vydra zaradená medzi kriticky ohrozené druhy. Ďalším z vodných cicavcov vyskytujúcich sa v Polhoranke je dúlovnica väčšia (Neomys fodiens), živiaca sa hmyzom a malými rybkami. Za potravou (rybami) na Polhoranku zalietáva aj bocian čierny a bocian biely a v poslednom období častejšie sú tu návštevy čajok smejivých (Larus ridibundus). Až v týchto miestach bola pozorovaná volavka popolavá (Ardea cinerea). Rybou mlaďou sa živí aj jeden z najpestrejšie sfarbených druhov vtákov u nás, rybárik obyčajný (Alcedo atthis). Na brehoch riečky nachádzajú dostatok potravy i hniezdnych možností kulík riečny (Charadrius dubius) a kalužiačik malý (Actitis hypoleucos). Z ďalších druhov vtákov vodných ekosystémov sa v chotári Rabče vyskytuje vodnár obyčajný (Cinculus cinculus), trasochvost horský (Motacilla cinerea), trasochvost biely (Motacilla alba), červenák karmínový (Carpodacus erythrinus), kolibárik spevavý (Phylloscopu trochilus), oriešok obyčajný (Troglodytes troglodytes), trsteniarik obyčajný (Acrocephalus palustris) a divé kačice (Anas platyrhynchos).

Obojživelníky nachádzajú vhodné podmienky na rozmnožovanie v močiaroch a jamách po ťažbe štrku pozdĺž rieky. V generačnom období nájdeme tu mloka obyčajného, karpatského, ropuchy a skokany. Stálymi obyvateľmi týchto lokalít sú skokany krátkonohé (Rana lessone). V porastoch pálky hniezdi sliepočka vodná (Gallinula chloropus).

Ako vidíme z predchádzajúceho textu, vodné ekosystémy sú bohaté na vzácne živočíšne druhy. Na druhej strane sú však ohrozené a nerozvážnou ľudskou činnosťou ľahko zraniteľné. Zasluhujú si preto úplnú ochranu.
FAUNA INTRAVILÁNU OBCE

Viaceré druhy živočíchov sa prispôsobili životu v blízkosti človeka. Voláme ich synantropné druhy. Vidiecke osídlenie Rabče im poskytuje dostatok potravy a možnosti pre rozmnožovanie. Tu sú chránené aj pred predátormi. Jedným z hlavných dôvodov synantropizácie živočíchov je však ubúdanie prirodzených stanovíšť ich pôvodného výskytu (generačné podmienky) vo voľnej prírode. Medzi najznámejšie z nich patrí myš domová (Mus musculus), potkan obyčajný (Rattus norvegicus), tchor obyčajný (Putorius putorius), kuna skalná (Martes foina) a viaceré druhy netopierov. Z vtáctva hniezdi v Rabči bocian biely (Ciconia ciconia), lastovičky, belorítky, žltochvost domový (Phoenichurus ochruros), trasochvost biely, kanárik poľný, škorec obyčajný (Sturnus vulgaris), drozd čvikotavý (Turdus pilaris), strnádka obyčajná, vrabec domový (Passer domesticus), zelienka (Carduelis chloris), hrdlička záhradná (Streptopelia decaocto). Životu v záhradách a stromoradiach sa prispôsobili aj viaceré druhy živočíchov lesov, polí a lúk.

OCHRANA PRÍRODY

Okolie Rabče bolo poznačené ľudskou činnosťou už v dávnejších dobách. Spočiatku boli zásahy do prírody nepatrné. Vplyvom človeka sa väčšinou obmedzovali len na lov zveri a zber lesných plodov. Výrazné zmeny však nastali v 16. a 17. storočí, v období zakladania osád. Pôvodne túto oblasť pokrývali rozsiahle lesy prerušené len na vrcholoch Babej hory a Pilska a na močaristých miestach. Postupným odlesňovaním Oravskej kotliny a jej priľahlých pohorí nastáva zmena pôvodnej vegetačnej pokrývky na kultúrnu step. V súvislosti s rastom obchodu so zvýšenou spotrebou dreva dochádza predovšetkým v 19. storočí k zintenzívneniu jeho ťažby. Na vyrúbaných miestach pôvodných jedľovo bukových a bukovo jedľových lesov sa zavádzajú smrekové monokultúry, keďže po kvalitnom smrekovom dreve bol najväčší dopyt. Tak došlo k zmenám v druhovom zložení lesných porastov. Smrekové monokultúry sú však náchylnejšie na choroby a na nepriaznivé poveternostné podmienky a biotických škodcov. Nepriaznivo na lesy pôsobila aj pastva v lesoch. Na dovŕšenie skazy lesov v posledných dvoch desaťročiach sa pridal ešte “zákernejší nepriateľ”– imisie, ktoré vznikajú nedokonalých spaľovaním palív v súčinnosti s prímesami obsiahnutými v týchto látkach. Tieto plyny reagujú v ovzduší s vodou a vznikajú kyseliny, tzv. kyslé dažde. Tieto do oblasti hornej Oravy prinášajú najmä vzdušné prúdy z Ostravskej a Katowickej priemyselnej aglomerácie. Postupné hynutie lesných porastov pozorujeme v súčasnom období aj v masívoch Babej hory a Pilska.

Po vyklčovaní lesov došlo k zmenám aj vo vodnom režime. Zmenšená plocha lesov nestačila vyrovnávať prietok v potokoch a keď k tomu pripočítame nepriepustnosť flyšového podložia, vznikali povodne. Obnaženú pôdu zbavenú koreňov stromov a krovín splavovali silné dažde. Pôda strácala na svojich kvalitách. Tento nežiadúci trend bol dovŕšený v poslednom období pri kolektivizácii, kedy nastalo veľkoplošné obrábanie pôdy, jej sceľovanie často je na miestach so strmšími svahmi.

Kroviny a medze, chrániace pôdu pred vodnou eróziou, boli odstránené, čo pôdnej erózii veľmi napomohlo. Zvýšeným používaním umelých hnojív a rôznych pesticídov, ich nesprávnou aplikáciou, nastalo značné znečisťovanie povrchových i podzemných vôd. Práve to bola jedna z príčin, prečo z Polhoranky a jej prítokov úplne vymizol rak, ktorý tu bol bežným druhom. Je ale potešujúce, že v posledných rokoch sa tu už začína opäť objavovať.

V záujme ochrany pôdy a majetku boli zregulované viaceré úseky Polhoranky a jej prítokov, čím sa zhoršili podmienky pre život rýb a iných vodných a pri vode žijúcich živočíchov. Nemalé problémy spôsobujú aj rôzne odpady pohodené vo výmoľoch, na brehoch vodných tokov. Najmä v okolí Polhoranky je ich viac. Nielenže svedčia o nekultúrnosti a sebeckosti ľudí, ale ohrozujú vody, pôdu a častokrát sú živnou pôdou pre zárodky rôznych chorôb.

Horná Orava sa v minulosti vyznačovala značným množstvom rašelinísk, rašelinných lúk a mokradí. S výnimkou tých plôch, ktoré boli vyhlásené za maloplošné chránené územia väčšia ich plocha bola umelými zásahmi (ťažbou, zmeliorovaním, odvodnením) postupne zmenená na poľnohospodársku step. Príčinou toho je najmä tá skutočnosť, že pre mnohých ľudí už samotný pojem močiar či bažina vyvoláva prinajmenšom odpor. Poľnohospodári “vypovedali” močiarom neľútostnú vojnu. Ako poklady nevýslovnej hodnoty ich v krajine objavili až ekológovia. Mokrade nielen udržujú vodu v krajine, ale i v tých najmenších kalužiach hýria životom. Rašeliniská okrem významnej vodoochrannej funkcie majú veľký význam pre vedecké skúmanie vývoja a striedanie sa rastlinných spoločenstiev v geologických a historických dobách. Rašeliniská prechovávajú i pamätníky dávnych ľadových dôb a z toho hľadiska ich môžeme považovať za živé kroniky vývoja našej krajiny a jej prírody.

V záujme zachovania prírodných hodnôt celého územia hornej Oravy bola v roku 1979 na ploche 70 332 ha vyhlásená chránená krajinná oblasť Horná Orava. Rozprestiera sa v celej severnej časti okresu Dolný Kubín od Oravskej Lesnej až po Rabčice a Suchú Horu. Chotár obce leží na jej území.

Dôvodom vyhlásenia CHKO Horná Orava bola potreba zachovať typickú hornooravskú krajinu so striedaním lúk a pasienkov s menšími lesmi, s bohatým výskytom rašelinísk, zachovalými pralesovitými lesmi Babej hory a Pilska a s vodnou nádržou Oravská priehrada ako dôležitej migračnej lokality vodného vtáctva.

Z prírodovedného a krajinárskeho hľadiska sú v rabčianskom chotári cenné vodné toky, najmä Polhoranka so zachovalými vŕbovo jelšovými porastmi, ďalej močaristé lúky na alúviu Polhoranky v lokalite Žabinec, slatinno rašelinné spoločenstvá v Hájke, močiare na ľavom brehu Polhoranky v hornej časti obce, Krajinársky cenné sú lokality s rozptýlenou zeleňou, ktorá napriek svojmu mnohostrannému významu (spoločenský, kultúrny, výchovný, výskumný, priestorový, liečebný, ekologicko stabilizačný, pôdo- a vodoochranný, klimatický, hospodársky) a účinkom sa z chotára obce neustále “vytráca”.

Celkový estetický dojem z ľudských sídiel zvyšujú aj zelené plochy. Aby tieto dreviny neboli zničené pri hospodárskej činnosti a iných akciách, boli tieto najcennejšie jedince vyhlásené za chránené. V Rabči ide o nasledovné stromy:

– lipa pri dome č. 156,

– jaseň pri dome č. 658,

– skupina stromov na cintoríne oproti kostolu (8 líp, 3 smreky, 3 smrekovce),

– skupina stromov v areáli cintorína a kostola (8 líp, 1 smrekovec),

– javor na dolnom konci obce.

Keď chceme zachovať a zveľaďovať prírodné hodnoty tohto územia, je potrebné vykonať ešte veľa práce na úseku ochrany a tvorby životného prostredia. Závisí to najmä od občanov Rabče a jej obecného zastupiteľstva, ako bude tieto problémy riešiť.

D E J I N Y
Prvé erbové pečatidlo zo 17. storočia sa doposiaľ nepodarilo objaviť. Niekedy v druhej polovici 18. storočia vzniklo pečatidlo s kruhopisom: SIGILLUM POSS STARA RAPCSA. Symbol vyrytý v strede pečatného poľa poukazuje na lesné bohatstvo chotára. Tvorí ho vysoký kopec, z ktorého vyrastajú tri stromy. Takýto znak bol určite aj na našom pečatidle obce.

Z O S T A R Š Í C H D E J Í N