Gregor Papuček Mlynky a okolie

Meruôsmy rok

Ani búrlivé časy revolúcie r. 1848 neobišli Mlynky, i keď toho času boli ešte hodne skryté v zákutí Pilíšskych hôr. Do dediny zo žiadnej strany ani poriadnej cesty nebolo. Dedina bola síce blízko Budína, ale predsa len pánubohu za chrbtom. Cez to všetko, keď prišlo na zriadenie národnej stráže - našli ju. V spomínanom diele Galgóczyho⁸⁶ sa hovorí, že 28. novembra 1848 valné zhromaždenie vynieslo rozhodnutie, podľa ktorého Peštianska župa bola rozdelená na 7 tzv. “majorských okresov”. Mlynky boli zaradené do 5. okresu a mali vystaviť 130 pešiakov do národnej stráže.

O tejto dobe máme síce nepriame, ale predsa len už správy očitých svedkov: totiž ešte v 60-tych rokoch žili takí starí ľudia (kedysi aj môj starý otec Bakaj), ktorí si takto zaspomínali: “Ked mój starí oťec choďil do Buďína, ešče boli zrúcané domi od Košútovéj vojni.” Že vo výstavbe Budína majú kus svojej práce aj naši predkovia, o tom tiež máme také spomienky, podľa ktorých od nás “mnohí luďé choďili do Buďína festung (pevnosť, opevnenie, zrejme budínskeho hradu - pozn. autora) stavat”. Práca to nebola ľahká, aj tam a späť sa chodilo peši. Bez zárobku sa však vyžiť nedalo a ako sa u nás vraví, “hlad je mrcha”. Museli ísť.

11. januára 1848 zasadala Miestodržiteľská rada a vyniesla nariadenie, v zmysle ktorého Mlynky, ktoré ešte v r. 1846, keď núdza bola neslíchaná, si vypožičali 100 meríc raže, svoj dlh museli vrátiť. Dedina si žiadala odpustenie tohoto dlhu. Marótsky hospodársky úradník k tejto žiadosti pripojil zhovievavú mienku, podľa ktorej “mlynské role sú veľmi mizerné”. Avšak Károly Steinbach, vyšší úradník peštianskej oblasti bol inej mienky: “...som presvedčený, že pospolitý ľud veriac v takéto dary zlenivie, alebo sa stane márnotratným, preto odpustenie dlhu nenavrhujem, (...) ale vlaňajšiu vysokú cenu by sa mohlo znížiť na 5-6 zmenkových forintov a pri takejto cene hodnotu tých 100 meríc raže by sa dalo inkasovať.” ⁸⁷

Nuž, takéto oštary mala naša dedina. A že bieda nechodí po ľuďoch sama, to je tiež pravda. Na jar 1849 zomrel János Károlyi, hospodársky úradník marótskeho panstva. O jeho miesto sa uchádza Felix Pribék, správca mlynskej časti panstva, čím sa toto miesto uvoľní. Tak sa stane, že sa sem dostane istý Balog (Lajos?), kasnár (vymáhateľ daní) z Márianostre, ktorý sa časom stane pohromou našich farárov, ale aj celej dediny.⁸⁸

Úvod do druhej polovice 19. storočia

Ak sme doteraz veľa radostného o živote našej dediny povedať nemohli, ak sme hovorili skôr o ich živorení, než o ich živote, tak tu znovu len musíme už vopred upozorniť čitateľa našej šťastím a radosťou veru neprekypujúcej kroniky, že ani táto druhá polovica k našim predkom nebola žičlivá.

„Preňňáci” našej dediny v r. 1852 sa obracajú o pomoc do Stoličného Belehradu na pána biskupa. Sťažujú sa, že počet ľudí vzrástol, do kostola sa sotva vmestia, a keďže dedina je chudobná, prosia ho, aby sprostredkoval vo veci rozšírenia kostola u ich zemepána, pilíšmarótskeho základinového panstva. Ich list je koncipovaný nasledovne:

Méltóságos Főtisztelendő Püspök Úr!

A legalázatosabb kérésünk ebben foglaltatik:

Minekutána Pilis Szt: Kereszti helységben á Nep száma igen megszaporodott, is á templomba alig férnek: és minthogy á Község igen szegény erökbül nem telhetik a Templomot nagyobitáni.

Térdhajtó alázatossággal kérjük Méltóságos Főtisztelendő Püspök Úrat, hogy ha olly kegyes partfogással lenne é szegény község iránt és á Ts: Pilis Maróth Alapítvány Uradalomnál helyettünk szólani, hogy az Úraság olly kegyes lenne és mi szegénységünket tekintetbe venne és é Templomunkat megnagyobitással ellátná.

Melly alázatos Térdhajtó kérésünk után Tisztelettel maradunk

Pilis Szt: Kereszt május hó 14 iken 1852.

Á Méltoságos Főtisztelendő Püspök Úrnak

Á Legalázatosabb szegény

Szolgaji

Paputsek György Biró

Glick Mihály Torv: Biró

és az egész Község

V roku 1867 v nej pustoší požiar, a sotva sa dedina z tejto pohromy spamätá, vo vinohradoch sa začne šíriť fyloxéra, tento zákerný škodca viniča vyciciavajúci šťavu z koreňov, až ich do roku 1870 úplne zničí. Väčšina našich vinohradov už nikdy znovu vysadená nebola. Tak napr. niekdajšie Švábske vinohrady generácie Mlynčanov 20. storočia mohli vidieť už len ako obecný pasienok. Tieto niekdajšie vinohrady po 1870-tych rokoch ostali neobrábaným úhorom, miestami po nich vyrástli tnisté hlohové kríky a postupne sa začali nazývať trninami, z čoho vznikol aj zemepisný názov tejto časti nášho chotára: Trniny. Po niektorých vinohradoch tam ostali len ovocné stromy, samé hrušky, ktoré si chlapci chodievali “ráňat”, ba aj “rancuvat” (zvláštny, možno originálne iba v mlynskej slovenčine vyvinutý výraz - pozn. autora), to jesť kameňom zrážať. Bolo to totiž od tej doby (a tak je to podnes) územie obecné, čiže každého, ak si ho niekto mohol ako-tak prisvojovať, tak iba pastier (kravár, kozár...). Bolo to vlastne jeho “pracovisko”, a z druhej strany boli aj takí pastieri, ktorí vedeli očkovať aj štepiť ovocné stromy, a keďže na to aj časom vystačili, nuž sem-tam zošľachtili výhonky planej hrušky, zasadili gaštan a pod.

Trniny mali aj svoje atraktívne časti a teda aj čiastočné pomenovania. Takým osobitne lákavým miestom bola napr. tesne pod dedinskou horou Cerová studienka a jej bezprostredné okolie. Dôvodom na jej takéto pomenovanie bol obrovský cer, ktorý stál na zopár metrov od nej po ľavej strane. Po pravej strane, vchádza hlboká skalnatá cesta do Dedinského, to jest do dedinskej hory. Studienka, obmurovaná kameňom, mala (aj podnes má) vynikajúcu, čistučkú a studenú vodu, ktorá odtekala do močariny, potom ďalej v hlbokom jarku tečúcim cerovým potôčkom až na kraj dediny, kde sa spojila s Hárommezským potokom.

Od Cerovej studienky tesne pod horou viedla vozovka smerom na “Makí kameň” (Mäkký kameň). Tam, kde začína cesta strmšie stúpať nahor, pod ňou je rovninka. Kedysi tu oddychovali ustaté napasené kravy, preto toto miesto navrchu Trnín sa volalo Ležiskom. To však už presahuje rámec minulého storočia.