Gregor Papuček Mlynky a okolie

Tabuľka 6-12 ročných detí

pravidelne navštevujúcich školu v školskom roku 1868/69

Po latinsky Po slovensky

1. 
   Kosznovszky Petrus Peter Kosnovský
   
2. 
   Spieglhalter Antonius Anton Spiegelhalter
   
3. 
   Hornyak Feliksz Felix Horňák
   
4. 
   Kosznovszky Martinus Martin Kosnovský
   
5. 
   Pavlenyak Georgius Juraj Pavleňák
   
6. 
   Csierny Rudolphus Rudolf Čierny
   
7. 
   Szeifert Ludovicus Ľudovít Seifert
   
8. 
   Galda Michael Michal Galda
   
9. 
   Hofferek Josephus Jozef Hoferek
   
10. 
    Halusitz Petrus Peter Halušic
    
11. 
    Kadlecz Ambrosius Ambróz Kadlec
    
12. 
    Kadlecz Josefus Jozef Kadlec
    
13. 
    Martinyak Thomas Tomáš Martinák
    
14. 
    Simonkovics Stephanus Štefan Šimonkovič
    
15. 
    Klausz Gebhardus Gebhard Klaus
    
16. 
    Glück Petrus Peter Glück
    
17. 
    Urbanits Joannes Ján Urbanič
    
18. 
    Papucsek Martinus Martin Papuček
    
19. 
    Kohut Stephanus Štefan Kohút
    
20. 
    Hofferek Paulus Pavol Hoferek
    
21. 
    Fritz Josephus Jozef Fric
    
22. 
    Kozák Josephus Jozef Kozák
    
23. 
    Cserveny Ignatius Carolus Ignác Karol Červeň
    
24. 
    Weinczierl Eugenius Eugen Weinzierl
    
25. 
    Guba Toames Tomáš Guba
    
26. 
    Szeifert Bonifacius Bonifác Seifert
    
27. 
    Hrankó Josephus Jozef Hranko
    
28. 
    Papucsek Stephanus Štefan Papuček
    
29. 
    Speglhalter Michael Michal Spiegelhalter
    
30. 
    Glück Joannes Ján Glück
    
31. 
    Kosznovszky Josephus Jozef Kosnovský
    
32. 
    Glück Michael Michal Glück
    
33. 
    Glück Stephanus Štefan Glück
    
34. 
    Hornyak Michael Michal Horňák
    
35. 
    Hurta Martinus Martin Hurta
    
36. 
    Spieglhalter Georgius Juraj Spiegelhalter
    
37. 
    Kosznovszky Maria Mária Kosnovská
    
38. 
    Soth Helena Helena Šótová
    
39. 
    Hurta Carolina Karolína Hurtová
    
40. 
    Soth Maria Mária Šótová
    
41. 
    Papucsek Carolina Karolína Papučeková
    
42. 
    Glück Veronica Veronika Glücková
    
43. 
    Rusznyak Maria Mária Rusnáková
    
44. 
    Klausz Veronica Veronika Klausová
    
45. 
    Balog Veronica Veronika Balogová
    
46. 
    Galda Maria Mária Galdová
    
47. 
    Papucsek Carolina Karolína Papučeková
    
48. 
    Papucsek Christina Kristína Papučeková
    
49. 
    Pilat Carolina Karolína Pilátová
    
50. 
    Cigler Anna Anna Ciglerová
    
51. 
    Glück Elisabetha Alžbeta Glücková
    
52. 
    Kosznovszky Maria Mária Kosnovská
    
53. 
    Kadlec Rosalia Rozália Kadlecová
    
54. 
    Sóth Hellena Helena Šótová
    
55. 
    Vlasak Theresia Tereza Vlasáková
    
56. 
    Klein Elisabetha Alžbeta Kleinová
    
57. 
    Balogh Adelhaid Adela Balogová
    
58. 
    Kosznovszky Eva Eva Kosnovská
    
59. 
    Weinczierl Paulina Pavlína Weinzierlová
    
60. 
    Tomcsek Catharina Katarína Tomčeková
    
61. 
    Weinczierl Maria Mária Weinzierlová
    
62. 
    Fritz Veronica Veronika Fritzová
    
63. 
    Glück Aloisia Alojzia Glücková
    
64. 
    Balogh Elisabetha Alžbeta Balogová
    
65. 
    Bucsanszky Paulina Pavlína Bučanská
    
66. 
    Glück Rosalia Rozália Glücková
    
67. 
    Szendy Vilhelmina Vilhelmína Sendyová
    
68. 
    Klein Sophia Sofia Kleinová
    
69. 
    Likó Rosalia Rozália Liková
    
70. 
    Heinrich Amalia Amália Heinrichová
    
71. 
    Chiló Catharina Katarína Chylová
    
72. 
    Glück Elisabeth Alžbeta Glücková
    
73. 
    Roob Maria Mária Róbová
    
74. 
    Hurta Maria Mária Hurtová
    
75. 
    Zsacsek Veronica Veronika Žáčeková
    
76. 
    Sóth Veronica Veronika Šótová
    
77. 
    Huďecsek Catharina Katarína Hudečeková
    

Bolo ich teda presne toľko, ako tých našich podpilíšskych rozprávok (Drotár podrotuje slnečko, 1999). A mohlo ich byť aj viac, lebo v zápisnici sa píše, že “15 chlapcov a 23 dievčat školu nenavštevovalo”. Je zaujímavé zahľadieť sa v ľavom stĺpci na latinsko-maďarský zápis našich mien a uvidieť príčinu ich - dnes už ustálenej - skomolenej podoby. Aj preto som uviedol v pravom stĺpci ich správny slovenský prepis. Povšimnutia hodný je aj bohatý výber mužských a ženských krstných mien, ktoré tu naša dedina mala v 19. storočí. Možno by sa oplatilo brať si ich za vzor a vyberať si z nich, urobiť z toho peknú tradíciu.

Čo písali o nás iní?

Naša dedina v minulosti bola občas predmetom pozornosti rôznych osôb a výskumov. Takéto osoby boli napr. Jósef Ferenczy Örkényi, Károly Galgóczy, Samuel Borovszky, István Dósa, Dezső Rexa a iní. Robili to obyčajne preto, lebo písali nejaké obšírnejšie dielo, či už menný zoznam osád, monografiu, alebo históriu župy, do ktorej patrila aj naša dedina. Príležitosťami pre štatistické zachytenie údajov o našej dedine boli zo strany cirkvi predovšetkým matriky a kanonické vizitácie, zo strany svetskej to boli sčítania ľudu, písanie lexikónov a podobne. Aj keď tieto pramene podávajú o nás často veľmi skreslený obraz, o čom sa čoskoro aj sami budeme môcť presvedčiť, nebude od veci zoznámiť sa s nimi. Musíme ich však brať s určitou rezervou, starostlivo oddeliť “kúkoľ” (nevedomky alebo zámerne skreslené údaje) od “čistého zrna” (vzácnych pravdivých údajov). Na niektoré krikľavé odchíľky od skutočnosti si aj tu poukážeme.

Prvé dielo, do ktorého sa takýmto kritickým okom pozrieme, je dielo Jósefa Ferenczy Örkényiho: Pest Pilís és Sólt vm. névtára z roku 1844. Dielo je písané, samozrejme, po maďarsky. My si pozrieme slovenský preklad toho článku, ktorý hovorí o našej dedine:

“Szent Kereszt (Pilís Sz. Ker.) leží severne od Verešváru a Pilíšskeho Santova v úpätí “veľkého vrchu Pilíš” na severovýchodnej strane. Od Pešti 4 míle (1 uhorská míla = 8354 m - pozn. autora) na severozápad. Ale akým spôsobom sa stal Sz. Kereszt dedinou; krátka história toho je nasledovná: Na santovskej strane “vrchu Pilíš” bol hrad. Pod týmto hradom stál kláštor mníchov sv. Pavla (pavlínov). Najprv na mieste tohoto kláštora pavlínsky pustovník Eusebius a jeho šesť rovesníkov r. 1250 postavili len malý kostolík či kaplnku a túto kaplnku pomenovali na počesť svätého kríža - Svätým Krížom. Vedľa tejto kaplnky bola trojitá jaskyňa, potom si postavili aj kláštor, neskôr okolo kaplnky boli postavené aj domy a tak sa stala nakoniec kaplnka “Szent Kereszt” - dedinou.

Aj na inej strane vrchu, smerom na severozápad, bol potom postavený tiež kláštor pavlínov a nazvali ho kláštorom Sv. Ducha. Tento kláštor Ladislav IV. (alebo Ladislav Kumánsky) dal postaviť z paláca, ktorý stál v Benediktínskom údolí, tak sa potom na tom istom mieste postavila dedina zvaná Sv. Duch, ktorá leží už za “veľkým vrchom Pilíš”, v Ostrihomskej župe.⁸⁴ Kedysi teda dedina Sz. Kereszt bola majetkom pavlínskych otcov, dnes patrí Marótskej cirkevnej základine (Fundus Religionis).

Obyvatelia Sz. Keresztu sú spolovice Švábi, spolovice Slováci, spolu ich je 900. Všetci sú rímskokatolíckeho vierovyznania a ako cirkevníci majú kostol vysvätený na počesť nájdenia svätého kríža a nový farský dom postavený r. 1800. Majú 5 5/8 nevoľníckych pozemkov.”

Jósef Ferenczy Örk. 1844

My, ktorí už všeličo vieme o dejinách našej dediny a jej bezprostredného okolia, na prvý pohľad zbadáme, že opis Ferenczyho je vonkoncom prepletený bájkami a nepresnosťami, príbuznými rozprávkam Anonyma, notára Belu III. Hneď prvá veta hovorí o akomsi hrade, ktorý mal byť na santovskej strane Pilíša. Mal to byť údajne hrad Arpáda. My, Pilíšania, ktorí sme neraz krížom-krážom pochodili túto časť Pilíša, nikdy sme žiadne stopy takéhoto hradu nespozorovali. Na vec by sme mohli aj zabudnúť, keby túto rozprávku v minulom storočí, ba ešte aj okolo r. 1900 neboli brali až smrteľne vážne. Je totiž známa kruhová pečiatka našej dediny z roku 1880, ktorá vo vnútornom kruhu zobrazuje tento (v skutočnosti nikdy nejestvujúci!) hrad. Dolu v prostriedku do hradného múra sú zabudované otvorené železné vráta s vytiahnutými spúšťacími mrežami, nad nimi medzi dvomi baštami je trojuholníkovitý štít s dvojramenným krížom. V poli medzi spomenutým 24 milimetrovým menším a 35 milimetrovým väčším kruhom je text: PILISSZENTKERESZT KÖZSÉG PECSÉTJE 1880. Potom o 20 rokov neskôr túto pečiatku s malými odchýľkami vydajú znovu, teraz už s textom: PEST-PILIS-SOLT-KISKUN VÁRMEGYE PILISSZENTKERESZT KÖZSÉG * 1900 *, a vo vrátach už nevidno padacie mreže.

Čo si o tom myslieť? Autor série historických poviedok uverejňovaných pod názvom Régi Pilis vm. történelmi rejtelmei (Historické tajomstvá starej Pilíšskej župy) Alajos Temesváry (Kékesi) má o tom nasledujúcu mienku: “Szegény, jó, öreg Pilisünk. Még mit nem fogna reá a tudomány! Hogy ő várat cipelt volna valaha öreg hátán. Ugyan kinek, ugyan minek kellett volna ez a vár?” (Chudák náš, dobrý, starý Pilíš. Ešte čo by naň veda nezvalila! Že by on kedysi hrad bol niesol na svojom starom chrbte. Ktože a načože by bol tento hrad potreboval?).⁸⁵ Možno to Temesváry netušil, o to viac by sme my vedeli o tom rozprávať... Čo potom nasleduje, to je zmes skutočných faktov a mylných tvrdení. Je pravda, že trojitá jaskyňa od Santova existuje, aj kaplnku pavlíni postavili..., aj dedina okolo tej kaplnky vznikla. Ibaže tá kaplnka nikdy nestála “vedľa trojitej jaskyne”, ani ten kláštor nebol vedľa nej.

SLOV69

Divná pečiatka

Mlynkov z r. 1880

SLOV70

Pečiatka a pečať našej dediny z r. 1900

(vo vrátach už nevidno padacie mreže)

Navyše kláštor pod Pilíšom začali stavať cisterciti už roku 1184 a pavlíni si založili svoju rehoľu len r. 1250. O tom ani nehovoriac, že ten kláštor stavali cisterciánski mnísi nie vedľa trojitej jaskyne, ale asi o 3 km ďalej. Summa summarum, tento text neštimuje ani časove, ani z hľadiska určenia jednotlivých miest. Dokonca sa mýli aj v takej veci, ako je pomer Slovákov a Nemcov v celkovom počte obyvateľov, ktorú by si bol mohol ľahko overiť na miestnej fare, keby si bol prečítal druhopisy kanonických vizitácií.

Jedna jeho veta je však veľmi vzrušujúca. A síce tá, v ktorej hovorí, že pavlínsky kláštor v katastri niekdajšieho Bítovca, dnešnej Hute, “Ladislav IV. dal postaviť z paláca, ktorý stál v Benediktínskom údolí...” Čiže aj podľa neho tu bolo kedysi Benediktínske údolie a v ňom stál benediktínsky kláštor. Skutočne, na mieste nášho “kláštera” pred rokom 1184 stál benediktínsky kláštor. V akom stave ho tu v tomto roku francúzski mnísi našli, či už bol zrúcaný, alebo len opustený chátral, zatiaľ nevieme. Dobre by bolo vedieť o tom viac. Avšak v tom sa Ferenczy opäť mýli, že by huťský kláštor boli stavali “z paláca, ktorý stál v Benediktínskom údolí”. Na jeho mieste totiž už v roku 1184 začali francúzski cisterciánski mnísi stavať svoj kláštor, aj si ho postavili, kým pavlínsky rád sa založil až o 66 rokov neskôr a ani vtedy nezačal hneď stavaním kláštora. Čiže toto tvrdenie Ferenczyho je nelogické a vonkoncom nemožné.

ERDORESZ. jpg (floppyn)

ERDRESZ2. jpg. (floppyn)