Gregor Papuček Mlynky a okolie

Zaujímavosti matrík

V 18. storočí v takej malej dedinke ako bola vtedy naša, sa toho veľa nenapísalo. Písalo sa hlavne a takmer výlučne na troch miestach: na fare, na dedinskom úrade (u nás sa to odjakživa volalo: dedinský dom) a v škole (pravda, v tej až vtedy, keď sme ju už mali). A bolo ešte jedno štvrté miesto, kde sa tvrdo písalo - do kameňa: u kamenára. Tam sa robili náhrobné kameňe - naše najtrvanlivejšie písomnosti. Tie, ktoré úplne nevedel zničiť ani krutý čas, ani ešte krutejšie dve svetové vojny. A teda - možno len sám pán Boh vie prečo - ničíme si ich sami. Bodaj by nám prišiel rozum a začali by sme si ich chrániť skôr, než si ich všetky vlastnoručne zničíme. Aspoň tie, ktoré nám ešte ostali.

My tu ale ideme teraz hovoriť o pradávnych matrikách, verejných knihách slúžiacich na evidenciu novorodeniatok, sobášov a odumretí. Tie máme uložené vo farskej knižnici. Sú to pre nás posvätné knihy, ktoré by sme si mali chrániť ako oko v hlave. Máme v nich zapísané vzácne mená našich rodičov, starých rodičov, prarodičov a pra-pra-pra... rodičov. Kedy sa narodili, koľko rokov žili, kedy zomreli, kto bol ich otcom, matkou, krstnou matkou, krstným otcom... Mať tak tie knihy v rukách, človek sa cíti medzi tými, ktorí tu žili v minulom a predminulom storočí. Len kto dokáže precítiť, čo to znamená, vie milovať svoju dedinu, je v nej zakorenený. Ten si potom vie ctiť aj svojich predkov, ich pamiatku a... nerúca, neničí im to posledné, čo na rozlúčku od svojich dostali: ich náhrobný kameň. Ba možno prestane pohdať aj tým, čo on od nich dostal do vienka: peknú slovenskú reč a bohatú slovenskú kultúru. Vráťme sa však späť k našim matrikám.

Keď do nich začali zapisovať prvé mená tých, ktorí sa telesne “utiahli” do nášho cintorína (vtedy to ešte bolo okolo kaplnky na mieste ktorej stojí dnes náš kostol), písal sa rok 1762. Až o tri roky neskôr sa začal stavať kostol a dostavaný bol r. 1766. V ňom sme už mali aj krstiteľnicu, a teda novonarodené dieťatká pán farár Pavol Jurkovič (on bol našim prvým farárom, vlastne čabianskym, chodil k nám z Pilíšskej Čaby) pokrstil a zapísal ich do matriky. Prvé takéto zápisy máme z roku 1767. Život sa končí spravidla úmrtím, a svoj posledný odpočinok naši pilíšski predkovia “trávia” v tej tak prekrásne ospievanej “Zahrádke zelenej”, v pilíšskom cintoríne. O ňom sa zmienime v osobitnej kapitole, tu si len pripomenieme, že miesto nášho dnešného cintorína bolo vyznačené a vysvätené v roku 1783.

Pozrime sa teda do tých matrík a vyberme si z nich niektoré zaujímavé údaje. Medzi zomretými v roku 1763-64 sú samé slovenské mená. Prezrádza nám to opäť tú skutočnosť, že nemecká časť nášho obyvateľstva tu ešte vtedy nebola. Tí prišli len neskôr, keď tu Slováci už mali postavenú dedinu (Slováckú ulicu, Hlavnú ulicu, Hórnú a Dólnú uličku, vodné mlyny, kostol, vyklčované zúrodnené polia, vysadené vinohrady...).

Toho času v matrike máme také mená ako: Zubek, Kosnovský, Pavelka, Zeman, Tichák, Velký, Halušic, Hudeček, Martinák, atď. Keď začneme listovať v tej knihe, nájdeme v nej všeličo mimoriadne zaujímavé. Pravda, každého z nás môže zaujímať niečo iné. Je tam napríklad takáto zaujímavosť: V roku 1767 sa narodil malý Ján Hranko. Bol to vlastne Janko Hranko. Jeho otec bol Filip Hranko. V roku 1792 otec Filip Hranko zomrel. Vtedy jeho syn, ten spomínaní Janko Hranko, bol už Jano, veď už mal 25 rokov. No ešte zaujímavejšie je, že ten jeho otec, Filip Hranko, mal vtedy 100 rokov!

V roku 1794 zomrel Gregor Papuček, mal vtedy 92 rokov. Je zaujímavé pohrať sa trošku s myšlienkou: ten človek sa narodil r. 1702, bezmála pred 300 rokmi! A ten Filip Hranko sa narodil ešte v 17. storočí, v roku 1692! Niekde v okolí Trnavy môže jestvovať matrika, v ktorej sú títo páni zaregistrovaní medzi novonarodenými. Nebolo by od veci, keby to tam niekto z nás, Pilíšanov, našiel. Mohli by sme sa tak dozvedieť, z ktorých ďalších osád (okrem Šelpíc, o ktorých už vieme) sa sem naši predkovia (potomkovia našich ešte dávnejších predkov) vrátili, resp. odkiaľ ešte prišli tí, ktorých predkovia tu predtým nebývali.

Najčastejšie priezviská do roku 1800, ktoré sa podnes zachovali, sa zdajú byť nasledovné: Kosnovský, Bučanský, Papuček, Hudeček, Martinák, Grentek, Hofferek, Liko, Jánsky, Seifert (z rokov po 1784), Halušic,...

Mená, ktoré vtedy ešte v dedine boli, ale behom času pre rôzne príčiny zanikli: Tichák, Velký, Sivek (dnes ho síce už zase máme, ale zo Santova), Zeman, Kasparek, Drobinoha, Kosárek, Adamek, Repa, Rihák, Danko, Zubek... Niektoré z týchto priezvisk až donedávna existovali. Najstarší ľudia ešte v 1980-tych rokoch sa napr. pamätali, že v našej dedine boli “Repoví” aj “Drobinohoví”. Častou príčinou zaniknutia mena býva, že v rodine majú len dievčatá, ktoré meno ďalej nenesú. Príčinou môže byť aj vymretie, ale od začiatku 20. storočia aj dosť časté pomaďarčovanie priezvisk. Také priezviská ako Pusztai, Szamosvári, Pálvölgyi, Páncél, Polgár, Székely a pod., u nás vznikli v období medzi dvomi vojnami a aj od tej doby zámenou pôvodného slovenského na maďarské. Takéto mená sú zavádzajúce, lebo zatieňujú pôvod ich nositeľa, dávajú mylný obraz o etnickom zložení našej dediny. O príčinách toho by sa tiež dalo mnoho hovoriť.

Matrika je spočiatku písaná po latinsky. Zaujímavé je to aj preto, že ten, kto do nej zapisoval mená okolo r. 1800 (možno to bol ešte pán farár Pavol Jurkovič, alebo už pán farár Štefan Habáň, alebo niekto, kto ich prípadne zastupoval?), nehľadiac na toto pravidlo, zapisoval mená nie po latinsky, ale tak, ako ich od svojich veriacich počul, po slovensky: “Adam Kovalda, Mariana Jakubecz, Mariana Belohubová, Eva Bucsánszka, Mainics Jano, Helena Galdová”. Až na to, že sú písané maďarským pravopisom. Síce vtedy už literárna slovenčina Antona Bernoláka uzákonená bola, ale tieto pravidlá sa do Pilíšskych hôr ešte nedostali.

Pravda, z týchto matrík by sa dalo všeličo ešte “vyčítať”. Nikdy nestratia na zaujímavosti a čím ďalej, tým budú pre nás vzácnejšie.