Gregor Papuček Mlynky a okolie

Život Mlynkov 1. polovice 19. storočia

v zrkadle kanonických vizitácií

Spomenuli sme už, že Mlynky majú kostol a od r. 1800 aj farskú budovu, v ktorej okrem farára býva aj kaplán (pomocný kňaz na fare). Trošku opodiaľ smerom na Santov je vyznačený a vysvätený cintorín a neďaleko neho, von z dediny za Hornou uličkou na drevených stĺpoch, je aj kalvária (všok s vyobrazenou krížovou cestou). Prvým kaplánom je Jozef Richter a farárom na začiatku 19. storočia je už náš druhý farár, Štefan Habáň. Hádam nebude od veci, ak si na tomto mieste urobíme prehľad o farároch, ktorí slúžili v našom kostole od začiatku až podnes. Boli to všetko - až s výnimkou troch posledných, - farári so znalosťou slovenskej - a po príchode našich nemeckých rodákov začas aj nemeckej - reči. Výchova našich ľudí v kresťanskom duchu bola zverená na nich, mali teda kľúčovú pozíciu v živote našej dediny a zohrali tu veľmi dôležitú úlohu.

Kňazi našej farnosti ⁸⁰

Ako sme sa o tom už zmienili, náš kostol dal postaviť majiteľ našej dediny, pavlínsky rád r. 1766 na mieste kaplnky, ktorú tam tiež pavlíni dali postaviť ešte r. 1757. Kostol bol postavený na počesť svätého kríža. Postavili ho v barokovom slohu. Jeho vnútorné nástenné maľby, hlavný oltár pochádzajúci z r. 1774, o niečo neskôr zhotovené vedľajšie oltáre, ako aj kazateľnica, sú aj celokrajinským meradlom pozoruhodné. Málo je takých kostolov, v ktorých by tak atraktívne splývali neskorý barokový a pletencový sloh. Jeho hlavný oltár, vedľajšie oltáry a kazateľnica tvoria obdivuhodnú jednotu.

Treba dodať, že veža kostola bola dostavaná až r. 1803. Do roku 1772 sme boli filiálkou Pilíšskej Čaby, potom sme patrili k Pilíšskemu Santovu. Farskú budovu a tiež aj farský úrad máme od r. 1800. Matrika sa tu vedie: o zomretých od r. 1762, o krstených od r. 1767, kým sobáše sa registrujú od r. 1800. Historia Domus sa píše od r. 1910. Primerane k tomu aj farár k nám chodil najprv z Pilíšskej Čaby, potom z Pilíšskeho Santova. Svojich farárov máme od r. 1800. Prvým takým farárom, ktorý už na našej fare dlhodobo slúžil, bol Štefan Habáň.

Naši farári od počiatkov dodnes

1. Pavol Jurkovič, čabiansky farár (do 1772)

2. Jozef Salatovič, santovský farár (1772 - 1785)

3. Anaklét Garaffy, santovský farár (1785 - 1792)

4. Ján Novák, santovský farár (1792 - 1800)

5. Gabriel Jozef Richter, kaplán (1800 - 1802)

6. Štefan Habáň, farár (1802 - 1817)

Ignác Stanko, dočasný administrátor (zo Santova)

7.* Andrej Czimboray, farár (1817 - 1825)

8.* Jozef Thurzo, farár (1825 - 1858)

Štefan Lenický, dočasný administrátor

9. Ignác Červeň, farár (1859 - 1872)

10. Jozef Herbst, farár (1872 - 1883)

Ján Konop, dočasný administrátor

11. János Budaváry, farár (1883 - 1895)

Michal Pelczner, dočasný administrátor

12. Štefan Fülöpp, farár (1895 - 1910)

13. Anton Bossányi, farár (1910 - 1930)

14. František Mácha (Mátrai), farár (1930-1938)

15. Koloman Mátyás, dočasný adm. (1938 - 1939)

16. Jozef Bóna dr., dočasný adm. (1939 - 1940)

17. Koloman Mátyás, farár (1940 - 1962)

18. Lőrinc Lugosi, farár (1962 - 1977)

19. Kálmán Ackerman, farár (1977 -....)

x x x

Tí dvaja s hviezdičkou označení kňazi sú pochovaní v našom cintoríne. Je charakteristické na naše pomery, že aj títo Slováci, ktorí viedli duchovní život našich predkov a vykonávali bohoslužby v slovenskej reči, na náhrobku majú mená napísané takto:

Czimboray András

plébános

1787 - 1825

Miserere mei Deus

SLOV66 (Pôv.: 67) !!!

Turzó János

1786 - 1858

PK. tanácsos plébános

Secundum

miseri cordiam tuam

SLOV67 (Pôv.: 68) !!!

Mimochodom farár Thurzo bol Jozef, nie János! V zápisnici kanonickej vizitácie z roku 1829 totiž stojí: “...Parochus est Josephus Thurzo”, ale aj sám sa takto podpisoval. Obidvaja boli pôvodne pochovaní nižšie, tam, kde teraz ležia ukrajinskí vojaci, padlí v druhej svetovej vojne. Odtiaľ boli prenesení na terajšie miesta. Náhrobné kamene im zhotovil Šándor Sulka (neskôr Szamosvári). Čiže maďarské texty na ich hroboch sú celkom novodobé. Nech je týmto dôstojným mužom naša podpilíšska zem ľahká, oni za tie texty nemôžu. Ale že boli Slováci, to sami dokázali svojimi výpoveďami pri kanonických vizitáciach v roku 1817, resp. 1829.

KATCITAN.jpg

(utólag - floppyn)
O Štefanovi Fülöppovi starší ľudia, ktorí ho dobre poznali (napr. tetka Kata Pavleňáková, tetka Mariša Spiegelhalterová a ďalší) povedali, že “vedel dobre po slovensky, ba aj jeho rechtor vedel”. O Kolomanovi Mátyásovi je tiež známe, že jeho rodičia pochádzali z okolia Nitry a len slabo hovorili po maďarsky. On sám už po slovensky síce nevedel, ale u nás sa toľko naučil, aby mohol robiť tzv. slovenské bohoslužby. V jeho časoch sa bohoslužby totiž ešte konali po latinsky, ale modlilo sa a spievalo sa po slovensky. On začal: “Otče náš...” a ľudia potom už pokračovali. Výdatne mu v tom pomáhal rechtor Jozef Gajan, ktorý je náš Pilíšan a prekrásne hovoril a spieval po slovensky. To vie už dosvedčiť aj autor tejto práce, ktorý v tej dobe aj miništroval. Kňazi Mácha (neskôr Mátrai), Bóna a Škvarenina (neskôr Bossányi) medzi dvoma vojnami v škole vyučovali náboženstvo po slovensky. Ale vráťme sa opäť do minulého storočia - a po prečítaní si významného súdobého dokumentu - pozrime sa, ako videli život v našej dedine vykonávatelia kanonických vizitácií.